Historia:
Počiatky zdravotníctva v Turci
Prvou písomnou zmienkou o zdravotníctve v Turci je dochovaná darovacia listina kráľa Ladislava IV. z roku 1281, na liečivé termálne pramene Teplica. V nasledujúcom storočí zmienky o využívaní týchto prameňov opäť vymizli a Turčianske kúpele zviditeľnil svojou návštevou až kráľ Žigmund v roku 1423. Trvalo však ďalšie storočie, kým kúpele získali aj svojho stáleho lekára. V roku 1532 sa ním, ako prvý, stal Johannes Barbierus z Mošoviec. Pri historickom vývoji zdravotníctva v Turci malo nezastupiteľnú úlohu tiež tradičné slovenské ľudové liečiteľstvo. Na rozvoji olejkárstva sa podieľali najmä jezuitskí mnísi v Kláštore pod Znievom, ktorí tu od roku 1680 viedli vlastnú lekáreň.
S Turcom sú zviazané korene priekopníka slovenského lekárstva, humanistického vedca, anatóma, ale i politika, Jána Jessenia pochádzajúceho z Turčianskeho Jasena. Narodil sa tu tiež lekár a humanista Matúš Palumbiny-Hrivnák, ktorý v roku 1679 vydal spis o tuberkulóze, ako prvú analýzu tejto choroby v našej literatúre. V období osvietenstva žili v turčianskom regióne dve lekárske osobnosti. Ján Jakub Verníček, autor dvojzväzkovej Rozpravy o liečení chorôb podľa príčin a ich určitých príznakov a Juraj Mojžišovič, ktorý sa stal vedúcim lekárom chirurgického oddelenia vo vojenskej lekárskej akadémii vo Viedni. Za prínos v liečbe zlomenín krčka stehennej kosti získal na sklonku života šľachtický titul. V 19. storočí pôsobil v Kláštore pod Znievom lekár Imrich Matej Korauš, autor spisu Príspevok ku otázke a príčine cholery. Po zriadení Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave v roku 1920, bol prvým Slovákom promovaným na tejto fakulte martinský rodák Pavol Halaša.
Vznik nemocnice v Turčianskom sv. Martine
V prvej polovici 19. storočia vznikli v Uhorských župách tri nemocnice – v Trnave (1824), v Nitre (1833) a Trenčíne (1845). Zdravotníctvo však dostalo zelenú až po páde Bachovho absolutizmu. Najväčšiu vtedajšiu nemocnicu na Slovensku (tzv. krajinskú) postavili v roku 1864 v Bratislave. Na potrebu vybudovať zdravotnícke zariadenie v Turčianskom sv. Martine vplývali najmä zlé sociálne pomery a nepriaznivý zdravotný stav obyvateľstva. V Turčianskej župe podľa štatistických údajov zapríčiňovali smrť najčastejšie tuberkulóza, detské “suchoty”, črevný katar a záškrt. Vznik nemocnice v Martine čiastočne podmienil aj rozmáhajúci sa priemysel a prítomnosť železničnej križovatky Košicko-Bohumínskej trate a železničných dielní v blízkych Vrútkach.
Vybudovanie stáleho posteľového zariadenia v Turci inicioval župný lekár MUDr. Jakub Haas. V roku 1866 podal návrh Uhorskej miestodržiteľskej rade v Budíne, kde ako hlavné dôvody uviedol vysokú chorobnosť a úmrtnosť obyvateľstva, chýbajúcu kvalitnú zdravotnícku starostlivosť o ležiacich chorých a značnú vzdialenosť iných nemocníc. Najzávažnejším podnetom na podanie návrhu bola epidémia cholery, ktorá vypukla v tom istom roku. Ako provizórny cholerový „špitál“ slúžilo drevené stavisko bývalého chudobinca. Spolu s návrhom na vybudovanie nemocnice predložil Dr. Haas návrh jej štatútu s 21 článkami a požiadal o povolenie uskutočniť celokrajinskú peňažnú zbierku. Uhorská miestodržiteľská rada súhlasila s vybudovaním nemocnice, ale odmietla požiadavku štátnej finančnej pomoci. Župný úrad výstavbu schválil, uskutočnila sa zbierka a bola uzatvorená kúpno-predajná zmluva o odkúpení pozemku.
V 60. – 70. rokoch 19. storočia sa Martin, ako centrum slovenského národného života, stal “tŕňom v oku” uhorskej vlády, čo sa odrazilo aj odsunutím začiatku výstavby nemocnice. Situácia sa pohla až po nástupe nového župana. MUDr. Haas doplnil stavebné plány podľa pôvodného návrhu a predložil ich župnému úradu. Ten ich postúpil na ministerstvo a kvôli pripomienkam sa museli plány dvakrát prepracovať, kým sa konečne v roku 1886 uskutočnil konkurz na stavebné práce. S výstavbou nemocnice sa začalo na jar 1887 a po rôznych prieťahoch s ministerstvom bola v roku 1888 dokončená. Novopostavená župná nemocnica v Turčianskom sv. Martine začala svoju prevádzku v apríli 1889.
Nemocnica v rokoch 1889 – 1945
Ďalší rozvoj nemocnice sprevádzali problémy s obsadením miesta lekára, neskôr nedostatok lôžok a v neposlednej rade, vojnové konflikty 20. storočia. Pri jej otvorení sa vnútorné členenie zhodovalo s pôvodným návrhom MUDr. Haasa, okrem izby pre infekčne chorých. Na prízemí sa nachádzala ordinácia na vyšetrovanie a základné chirurgické ošetrenia a jedna miestnosť pre ambulantných pacientov. Patrila tam tiež kuchyňa a byt určený pre lekára, v ktorom neskôr bývala správkyňa. Na poschodí boli dve miestnosti so 14 lôžkami pre mužov, dve izby s 12 posteľami pre ženy a jedna miestnosť pre ošetrovateľky. Ošetrovateľskú službu vykonávali dobrovoľné sestry, členky spolku Živena. Miesto stáleho vedúceho lekára zostalo dlho neobsadené. Túto funkciu, v rámci svojich bežných povinností a bez nároku na odmenu, vykonávali župný lekár MUDr. J. Haas a okresný lekár MUDr. J. Petrikovich. Keď sa v roku 1902 MUDr. J. Haas vzhľadom na svoj vek a zdravotné problémy vzdal funkcie vedúceho lekára nemocnice, prebral, toto už platené miesto, MUDr. J. Petrikovich. Pri ošetrovaní chirurgických pacientov mu vypomáhal aj chirurg Ján Boleman Dezsényi, pôsobiaci v kúpeľoch v Turčianskych Tepliciach.
V prvých rokoch existencie nemocnice sa prijímalo asi 150 – 200 pacientov ročne s rôznymi nešpecifickými črevnými a pľúcnymi chorobami. Tretinu z nich tvorili chirurgické prípady, úrazy a poranenia. Pre narastajúci počet pacientov s nákazlivými chorobami v roku 1900 vyčlenili na prízemí jednu miestnosť so 6 posteľami. Pri vyhľadávaní lekárskej pomoci hrala dôležitú úlohu finančná úhrada. Ohľad sa bral na sociálne slabých, ktorých liečba bola sčasti bezplatná a časť poplatkov zaplatila domovská obec. Napriek tomu nemocnici vznikala strata, ktorú uhrádzal župný úrad.
Už niekoľko rokov po otvorení nemocnice nastal problém s nedostatkom lôžok a priestorov. V Martine, ako aj v celej župe, narastal počet obyvateľstva, budovali sa priemyselné podniky a rozšírili sa železničné dielne vo Vrútkach. Problém s kapacitou nemocnice vzrástol v roku 1892 po vypuknutí novej epidémie cholery. Župný úrad mal v pláne postaviť osobitný pavilón pre týchto chorých, ale pre obavy, aby sa neohrozilo zdravie ostatných pacientov v nemocnici, sa „cholerový špitál“ postavil v Mošovciach. V súvislosti s týmto vývojom sa uvažovalo o výstavbe osobitného infekčného pavilónu. Priestorový problém vznikol aj po prudkom náraste tuberkulózy. Okrem toho MUDr. J. Petrikovich nastolil požiadavku výstavby psychiatrického pavilónu a hospodárskej budovy. Zdravotný výbor župy na svojom osobitnom zasadnutí v roku 1907 schválil plány MUDr. J. Petrikovicha. Realizáciu návrhov finančne podporil štát. Na výstavbu hospodárskej budovy prispel značnou čiastkou spolok Živena. Kolaudácia oboch novopostavených budou sa uskutočnila v roku 1909.
Správu nemocnice stále niesol na svojich pleciach MUDr. J. Petrikovich. Od roku 1910 mu začal vypomáhať MUDr. Igor Dula, syn politika a národovca Matúša Dulu. Petrikovich ho navrhol do vedenia nemocnice, ale župný úrad bol proti. Po smrti vedúceho lekára nemocnice bolo potrebné toto miesto urýchlene obsadiť. So súhlasom župana sa funkcie ujal MUDr. Igor Dula. Na post nastúpil v čase, keď Európu zachvátila 1. svetová vojna.
Nemocnica počas 1. svetovej vojny
Martinská nemocnica sa počas 1. svetovej vojny stala záložnou vojenskou nemocnicou, kde sa doliečovali vojaci s vážnymi poraneniami. Vedúcim lekárom počas vojny bol MUDr. Igor Dula, ktorému pomáhali dvaja vojenskí lekári. Ďalší personál nemocnice tvorili rehoľné sestry, osem dobrovoľných sestier Červeného kríža, dvaja ošetrovatelia a dvaja zriadenci z radov armády. V tomto čase bola vytvorená funkcia stáleho správcu nemocnice. Pretože počet ranených, ktorí nevyhnutne potrebovali lekársku pomoc neustále stúpal, vznikli provizórne zdravotnícke zariadenia aj v iných mestečkách Turca. Pomocné vojenské nemocnice boli v budove kláštora v Kláštore pod Znievom a v hoteli Alžbeta v Turčianskych Tepliciach. Vo Vrútkach a v Martine zriadili aj cholerové lazarety. Koniec vojny priniesol so sebou nové štátoprávne usporiadanie, potrebu obnovy vojnou zničených budov a šance na nový rozvoj nemocnice.
Medzivojnové obdobie nemocnice
Po skončení vojny sa začalo konať aj v oblasti zdravotníctva. Zdravotnícka starostlivosť sa spočiatku riadila uhorskými zákonmi, ktoré postupne vymenili nové nariadenia a zákonné články vlády. MUDr. Dulu, ktorý sa stal županom, vystriedal vo vedení nemocnice lekár z Čiech MUDr. Jaroslav Kofránek. Hneď po nástupe do funkcie riaditeľa vypracoval štatistiky o stave a činnosti nemocnice. Zo správy vyplývala zrejmá potreba vybudovať chirurgický pavilón a nájsť riešenie na boj s tuberkulózou. Vo veľmi krátkom čase a s pomocou župana postavili nový infekčný pavilón a pôvodný infekčný, prestavili na chirurgický.
Pražská vláda, vzhľadom na zlý zdravotný stav obyvateľstva, rozhodla o novom usporiadaní zdravotníckych zariadení na Slovensku. Popri bratislavskej a košickej nemocnici bolo potrebné vybudovať veľkú nemocnicu aj na strednom Slovensku. Do úvahy prichádzali mestá Liptovský Mikuláš, Martin a Ružomberok. Minister zdravotníctva po návšteve Martina rozhodol, že treťou veľkou nemocnicou s rozsiahlou spádovou oblasťou bude martinská. Realizácia zámeru však uviazla po zhodnotení priestorovej a personálnej situácie. Priestorové vybavenie, pre neustále sa zvyšujúci počet pacientov bolo nedostatočné. Vedenie nemocnice v roku 1923 podalo návrh na župný úrad, v ktorom opätovne žiadalo o vytvorenie župnej nemocnice v Martine, postavenie chirurgického pavilónu a nadstavbu hospodárskej budovy. Úrady riešenie tohto problému neustále odsúvali a tak MUDr. J. Kofránek získaval priestory odkupovaním súkromných domov v okolí a ich prestavbou na zdravotnícke účely. Iná situácia bola v personálnom obsadení nemocnice. V roku 1924 nastúpili do Martina dvaja lekári z Čiech a jeden z Ukrajiny. O dva roky neskôr odišiel riaditeľ nemocnice MUDr. Kofránek. Vo funkcii ho vystriedal MUDr. Arnošt Dudek, ktorý pokračoval v úsilí o ďalšie dobudovanie nemocnice v Martine.
V roku 1928 boli zrušené župy a nemocnice na Slovensku prešli pod správu Slovenskej krajiny. Po nástupe Jozefa Országha, rodáka z Turca, na post krajinského prezidenta, sa pohla aj výstavba martinskej nemocnice, ktorú premenovali na Krajinskú verejnú nemocnicu. Nadstavilo sa poschodie na hospodárskej budove, postavila sa márnica a v relatívne krátkom čase aj chirurgický pavilón. Zároveň sa odkúpil ďalší súkromný dom, ktorý po prestavbe mal slúžiť ako infekčné oddelenie. V roku 1933 vybudovali prízemnú administratívnu budovu a vrátnicu. Od roku 1934 sa nemocnica rozrástla o ďalšie priestory. K hospodárskej budove pribudla práčovňa, začala sa stavať kotolňa a vyrástla nová kuchyňa s jedálňou. Rozšírila sa aj posteľová kapacita o gynekologicko-pôrodnícky a kožno-venerologický pavilón.
V roku 1938 mala nemocnica 535 postelí umiestnených v 6 pavilónoch a bakteriologicko-diagnostickú stanicu. Na chirurgickom oddelení pod vedením MUDr. Dudeka, ktorý bol zároveň aj riaditeľom nemocnice, pracovali 4 lekári. Interné a infekčné oddelenie, kde bol primárom MUDr. Ján Trokan malo 8 lekárov. Pod vedením prvého docenta nemocnice, Doc. MUDr. Teodora Schwarza na gynekologicko-pôrodníckom oddelení robili 4 lekári. Na kožno-venerologickom oddelení boli popri primárovi MUDr. Ervínovi Jarottovi, 3 lekári a na očnom oddelení, pod vedením primára MUDr. Jozefa Pajtáša, 2 lekári. Na nervovom oddelení pracoval primár MUDr. Zoltán Klimo a podobne, na bakteriologicko-diagnostickej stanici, vedúci lekár MUDr. Pavol Hoffmann. Administratívu viedol správca Metod Buchanec spolu s 15 úradníkmi a kancelárskymi pomocníkmi. Popri 54 rehoľných sestrách zamestnávala nemocnica 13 civilných sestier. Pomocný ošetrovateľský personál tvorilo 10, pomocný hospodársky personál 11 a služobný personál 46 pracovníkov. Nemocnica z hľadiska veľkosti dosiahla tretie miesto medzi nemocnicami na Slovensku.
Nemocnica počas 2. svetovej vojny
Druhá svetová vojna a udalosti, ktoré jej predchádzali, ovplyvnili aj Martinskú nemocnicu. V januári 1938 bol odvolaný riaditeľ MUDr. Dudek i napriek tomu, že počas svojho pôsobenia sa zaslúžil o značný rozvoj tohto zdravotníckeho zariadenia. Na jeho miesto menovali Doc. MUDr. T. Schwarza. Z nemocnice museli odísť aj iní pracovníci českej a židovskej národnosti. Situácia sa postupne stabilizovala a v roku 1939 bolo otvorené ušno-nosovo-krčné oddelenie, ktorého primárom sa stal MUDr. Teodor Kustra. Do vedenia chirurgického oddelenia menovali Doc. MUDr. Jána Kňazovického, vďaka ktorému sa dokončila aj nadstavba chirurgického pavilónu. V roku 1940 vystriedal Doc. MUDr. T. Schwarza vo funkcii riaditeľa. Podarilo sa mu presadiť výstavbu nového pavilónu, kde sa malo nachádzať detské a očné oddelenie. Až do dokončenia budovy boli detskí pacienti umiestňovaní na prízemí infekčného pavilónu.
Slovenské národné povstanie zasiahlo aj do života v Turci. Pri formovaní sa partizánskych oddielov martinskí zdravotníci pomáhali v zásobovaní partizánov zdravotníckym materiálom a často aj ošetrovaním. Po vypuknutí povstania sa martinská nemocnica stala vojenskou nemocnicou, kde sa liečili ťažko ranení a chorí vojaci i povstalci. Opäť boli zriadené pomocné zdravotnícke zariadenia v Turčianskych Tepliciach a Kláštore pod Znievom. Pred vpádom nemeckých vojsk do regiónu previezli väčšinu povstaleckých pacientov vlakom do Banskej Bystrice. Keď po okupácii Turca Nemcami prišli do Martina pracovníci ministerstva vnútra, zistili, že časť personálu sa pridala na stranu partizánov, alebo odišla pomáhať do nemocnice v Banskej Bystrici. Inšpekčná komisia poverila vedením nemocnice MUDr. J. Pajtáša, ktorého mal v čase neprítomnosti zastupovať MUDr. P. Hoffman. Niektoré nemocničné priestory obsadili vojaci nemeckej armády. Zdravotníci aj naďalej tajne pomáhali partizánom, niekedy ich dokonca ošetrovali pod falošnými menami.
Povojnové obdobie nemocnice
Oslobodenie celej republiky v máji 1945 malo byť šancou na nový demokratickejší rozvoj spoločnosti. Po skončení vojny sa v Martinskej nemocnici doliečovali vážne vojnové poranenia. Následky bojov nepriaznivo zasiahli aj zdravotníctvo. Budovy si žiadali značné stavebné opravy, nutné bolo doplnenie chýbajúceho zdravotníckeho a technického materiálu. V nemocnici sa uskutočnili viaceré personálne zmeny. Riaditeľom sa stal MUDr. Ján Trokan a správcom Ján Longauer. Nastupovali sem lekári, ktorí sa zaslúžili o rast jej odbornej a spoločenskej prestíže. Jedným z takýchto lekárov bol MUDr. Vladimír Galanda, ktorý v Turci rozvinul na vysokej medicínskej úrovni starostlivosť o detského pacienta. Ďalším bol zakladateľ československej kardiochirurgie MUDr. Pavol Šteiner.
V roku 1946 začalo svoju činnosť nové ortopedické oddelenie a v roku 1948 sa dokončil pavilón, kde sa presťahovalo detské, očné a nervové oddelenie. V tom istom roku sa otvorilo stomatologické oddelenie. V suteréne infekčného oddelenia vznikla Krajská transfúzna stanica. V roku 1949 mala nemocnica 738 postelí a nasledovné oddelenia: interné, chirurgické, gynekologicko-pôrodnícke, detské, infekčné, krčné, ortopedické, nervové, kožné a venerologické, očné, röntgenologické, zubné a bakteriologické. Zároveň bola otvorená aj nemocničná lekáreň. O rok neskôr sa zriadilo urologické oddelenie a osamostatnilo sa tuberkulózne oddelenie.
Povereníctvo Slovenskej národnej rady 24. novembra 1950 rozhodlo, aby sa martinská nemocnica stala Štátnou oblastnou nemocnicou. V roku 1951 bolo otvorené oddelenie pracovného lekárstva s celokrajinskou pôsobnosťou. Počas rokov 1952 – 1960 sa na poste riaditeľa nemocnice vystriedali tri osobnosti MUDr. Vladimír Pleško, ktorý odišiel do Bratislavy na miesto námestníka povereníka zdravotníctva, MUDr. Viliam Krajňák a od roku 1960 MUDr. Jozef Prekop. Nemocnica sa zväčšovala aj o priestory mimo areálu. Pod jej správu patrili odborné poliklinické ambulancie, dojčenecký ústav v Martine a psychiatrická liečebňa v Sučanoch.
Poslanie a súčasnosť
Univerzitná nemocnica Martin je koncovým zdravotníckym zariadením nadregionálneho významu s viacerými výnimočnými pracoviskami s celoslovenskou pôsobnosťou. Priemerne 50 percent našich pacientov prichádza z iných regiónov Slovenska. Významným rysom nášho zdravotníckeho zariadenia je komplexnosť poskytovaných služieb a široký diagnosticko – liečebný záber, čomu zodpovedá aj rozsah poskytovanej zdravotnej starostlivosti. V súlade so zriaďovacou listinou zabezpečujeme špecializovanú ústavnú a ambulantnú zdravotnú starostlivosť vrátane 24-hodinovej ústavnej pohotovostnej služby, odbery orgánov a tkanív od dobrovoľných darcov na transplantačné účely, ako aj transplantáciu obličiek a krvotvorných buniek.
V roku 2015 sme mali viac ako 30-tisíc hospitalizácií a zrealizovali sme 8-tisíc výkonov jednodňovej chirurgie. V súčasnosti máme 838 akútnych lôžok. Z nich 18 je na klinikách anesteziológie a intenzívnej medicíny pre deti a dospelých a 84 lôžok máme na jednotkách intenzívnej starostlivosti pri základných oddeleniach. Jednodňovú zdravotnú starostlivosť poskytuje 12 našich pracovísk. Máme vlastné hemodialyzačné stredisko a tiež väčšinu spoločných vyšetrovacích a liečebných zložiek. V rámci našej nemocnice pracuje 106 špecializovaných ambulancií.
Spolupracujeme s Jesseniovou lekárskou fakultou UK, vytvárame výučbové základne a participujeme na výchove a vzdelávaní študentov medicíny. Akreditačné kritériá v študijných programoch v kategórii lekár obhájilo v súčasnej dobe až 30 medicínskych odborností. Naše pracoviská sa podieľajú na riešení vedecko-výskumných projektov, vedeckých grantov a klinických štúdií s vysokým odborným prínosom. Dlhoročná úzka spolupráca sa podpísala pod množstvo skvelých výskumných výsledkov. Vďaka spolupráci pri vzdelávaní lekárov je naša nemocnica na špici medicínskeho pokroku, čo prináša benefit pre samotných pacientov, ktorí majú možnosť liečiť sa novými, často unikátnymi metódami.
V našej nemocnici aplikujeme a implementujeme do praxe systém manažérstva kvality podľa normy STN EN ISO 9001:2009, v roku 2014 sme úspešne absolvovali recertifikačný audit. O kvalite našich služieb vypovedá tretia priečka v prieskume spokojnosti pacientov s poskytovanou zdravotnou starostlivosťou v štátnych univerzitných a fakultných nemocniciach, ktorý v roku 2015 realizoval inštitút INEKO. Sme tím, ktorého prioritou sú spokojní pacienti odchádzajúci z našej nemocnice s perspektívou zdravého plnohodnotného života.
Zriaďovacia listina
Univerzitná nemocnica v Martine má viac ako 120-ročnú históriu. Svoju prevádzku začala ako župná nemocnica v Turčianskom sv. Martine v apríli 1889. Tvorila ju jedna budova, v ktorej sa na prízemí nachádzala ordinácia na vyšetrovanie a základné chirurgické ošetrenia a jedna miestnosť pre ambulantných pacientov. Na poschodí boli dve izby so 14 lôžkami pre mužov a dve izby s 12 posteľami pre ženy. Nemocnica mala jedného stáleho lekára a jedného lekára na výpomoc, ktorý dochádzal z kúpeľov v Turčianskych Tepliciach. Ošetrovateľskú činnosť vykonávali dobrovoľné sestry, členky spolku Živena. V prvých rokoch existencie nemocnice sa prijímalo asi 150 – 200 pacientov ročne s rôznymi nešpecifickými črevnými a pľúcnymi ochoreniami. Tretinu z nich tvorili chirurgické prípady, úrazy a poranenia.
Zdravotnícka starostlivosť v medzivojnovom období sa spočiatku riadila uhorskými zákonmi. Pražská vláda však, vzhľadom na zlý zdravotný stav obyvateľstva, rozhodla o novom usporiadaní zdravotníckych zariadení na Slovensku. Popri bratislavskej a košickej nemocnici bolo potrebné vybudovať veľkú nemocnicu aj na strednom Slovensku. Vtedajší minister zdravotníctva po návšteve Martina rozhodol, že treťou veľkou nemocnicou s rozsiahlou spádovou oblasťou bude martinská. V roku 1928 boli zrušené župy a nemocnice na Slovensku prešli pod správu Slovenskej krajiny. Po nástupe Jozefa Országha, rodáka z Turca, na post krajinského prezidenta, martinskú nemocnicu premenovali na Krajinskú verejnú nemocnicu. V tom čase mala 535 postelí na 7 oddeleniach a vlastnú bakteriologicko-diagnostickú stanicu.
Po skončení druhej svetovej vojny nastúpili do martinskej nemocnice lekári, ktorí sa zaslúžili o rast jej odbornej a spoločenskej prestíže. Jedným z nich bol MUDr. Vladimír Galanda, ktorý rozvinul starostlivosť o detského pacienta. Ďalším bol zakladateľ československej kardiochirurgie MUDr. Pavol Šteiner. Nemocnica sa rozrástla o nové oddelenia a vznikla Krajská transfúzna stanica. V roku 1949 mala 738 postelí na 15 oddeleniach a nemocničnú lekáreň. Povereníctvo Slovenskej národnej rady 24. novembra 1950 rozhodlo, aby sa martinská nemocnica stala Štátnou oblastnou nemocnicou.
V roku 1962 boli v Martine položené základy tretej lekárskej fakulty na Slovensku. Pri rozhodovaní o umiestnení detašovaného pracoviska bratislavskej lekárskej fakulty priamo do Martina, pomohla centrálna geografická poloha mesta s výhodnými komunikačnými spojmi, možnosť ubytovania v internáte pedagogického inštitútu a veľká posteľová kapacita martinskej nemocnice. V roku 1967 bola martinská nemocnica zaradená medzi nemocnice III. typu s názvom Fakultná nemocnica. Pri svojom 100. výročí mala 1129 lôžok a členila sa na 18 kliník, 9 samostatných oddelení, 2 ústavy a mala vlastnú ústavnú lekáreň.
1. júla 2010 bol zmenený oficiálny názov Martinskej fakultnej nemocnice na Univerzitnú nemocnicu Martin. K zmene názvu došlo na základe platnej novely zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti. Vzhľadom na to, že nemocnica pôsobí ako vedecko-výskumná aj výučbová základňa lekárov a má uzatvorenú zmluvu s Jesséniovou lekárskou fakultou Univerzity Komenského, používa oficiálne označenie Univerzitná nemocnica Martin.
Read More
